Zmenený si ...?

Zmenený si ...?

Keď to počuli, bodlo ich to v srdci, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo robiť, mužovia, bratia? I odpovedal im Peter: Kajajte sa! A nech sa každý z vás dá pokrstiť v meno Ježiša Krista na odpustenie hriechov. A prijmete dar Ducha Svätého. Lebo iste vám platí to zasľúbenie, aj vašim deťom a všetkým, ktorí sú ďaleko, ktorýchkoľvek povolá Pán, náš Boh.  A tí, čo ochotne prijali jeho slová, dali sa pokrstiť; i pripojilo sa v ten deň okolo tritisíc duší. (Sk 2, 37-40)

Milí priatelia,
Ježiš, Boží Syn, vstal z mŕtvych. Niečo sa zmenilo. Vlastne všetko sa zmenilo. Prelomil sa chod života. Ľudia žili v pevnom systéme: narodíš sa- žiješ- zomrieš. A Ježiš k tomu pridal pokračovanie: narodíš sa- žiješ- narodíš sa znovu z Ducha- zomrieš- prevezmeš svoje miesto v kráľovstve Božom.
Veľmi dobre rozumieme tomu, čo znamená narodiť sa. Narodeniny si každý rok pripomíname. Niektorí tie svoje ani neslávia tak radi, ako narodeniny svojich blízkych, detí a vnúčat. Mnohé z nás, milé dámy, si veľmi živo pamätajú cestu k narodeniu vlastného dieťaťa, nie vždy jednoduchú cestu a niektorým zlé počasie pripomenie aj rany z boja akým je pôrod. Ale narodenie z Ducha? Čo to znamená? 
V prvom rade je to zmena. Byť zmenený vnútorne Kristom. Byť zmenený Kristom znamená pochopiť, kým v Ňom skutočne ste. Ste Jeho učeníci. Ale ako? V dnešnom texte sme počuli o živote Jeruzalemského zboru. Keď sa apoštol Peter postavil a začal hovoriť o Kristovi, že zomrel a vstal z mŕtvych a na to 3000 ľudí povedalo, ja chcem patriť Kristovi. Doslova je tam napísané, že ich to slovo bodlo pri srdci. Aj oni sa pýtali: Čo máme robiť? A Peter im hovorí: kajajte sa, dajte sa pokrstiť a prijmite dar Ducha Svätého.
Kajať sa. Znamená to priznať si, že robíme chyby. Priznať sa pred Bohom, že robíme chyby. Niekedy mám pocit, že už len to základné Desatoro, berieme ako bonbonieru. Bola som na návšteve a dali predo mňa čokoládovú bonbonieru a boli v nej rôzne druhy- vyberte si, ktorý vám chutí a ja som si vybrala. Všetky vyzerali vábne ale niektoré som zámerne obchádzala, lebo by mi až tak nechutili. Pri Božích prikázaniach sa správame rovnako. Vyberáme si len to, čo nám je pochuti.
Možno vám teraz napadlo: čo to tá farárka hovorí, veď ja ich dodržiavam, veď som nikoho nezabil ani nekradol... lenže Nezabiješ, zároveň znamená, budeš chrániť život druhého a starať sa o jeho prospech. Že budeš chrániť jeho majetok a pomáhať mu ho zveľaďovať. Dopraješ ľuďom okolo seba? Tešíš sa, keď ich majetok rastie, keď sa ich život zlepšuje. Pomôžeš ochotne? Mne pomáha každý, koho požiadam, možno zo strachu...neviem...ale máme mi srdce nastavené tak, aby sme chránili život, majetok a povesť druhého?
Žiješ svoj život tak, aby sa páčil Bohu?
Určite nie, nie vo všetkom. Taký je zákon. Zákon Ťa odsúdi, lebo ho nedokážeš naplniť. Tu prichádza však Ježiš a prináša ti dobrú správu (evanjelium)- ja som zomrel a vstal z mŕtvych pre teba. Za toto som vďačná Lutherovi, že vniesol do kázní toto – pre teba! Mali by sme to opakovať často. Ježiš je tu pre teba. Zahodiť hriech a zobrať si nový život. 
Život, ktorý sa Bohu nepáči, môže zomrieť a vstať z mŕtvych nový. Byť vnútorne zmenený Kristom. Lebo Ježiš odpúšťa, keď sa kajáme. A tie vyznyné hriechy miznú- ale všimla som si, aj sama na sebe, že niekedy na nás ešte doliehajú. Vynárajú sa z minulosti. Ako keby sme si ich my nedokázali odpustiť, aj keď Bohu sme ich už vyznali.  Keď si raz vyznal svoje hriechy pred Bohom, keď si zložil Ježišovi k nohám svoje starosti, prečo sa nimi ešte trápiš? Prečo ťa hryzú? To diabol proti tebe chce použiť tvoj starý život. Každý jeden deň sa niečo stáva súčasťou nášho starého života, každý krát keď hriech odovzdáme Bohu, stáva sa súčasťou starého života. A dostávame nový život, čistý začiatok, ako práve narodené nemluvniatko. Ale diabol bude dobiedzať a vyťahovať staré hriechy. Nedajte sa! keď k vám prichádzajú staré myšlienky, staré hriechy, pochybenia života, aj tie veľké, povedzte rázne: za toto už Kristus umrel, choď za mňa satan!
Koľko krát sme vypovedali: toto si neviem odpustiť. Počúvam to veľmi často, keď sa s niekým rozprávam- toto si neviem odpustiť. Prečo? Či je Kristus menej ako ty? A Keď ti Kristus odpustil, prečo sa toho držíš? Lebo nevieš kým budeš bez toho hriechu? Nevieš kým budeš bez toho trápenia? Lebo toto určilo tvoj ďalší život a nevieš ako by si žil bez tejto nálepky? Neboj sa. Zhlboka sa nadýchni a vydýchni, vždy, keď ťa ťahá už odpustený hriech a povedz: Za toto Ježiš už zomrel! To bude teda zmena, verte mi.
Som teda Ježišov učeník, dôverujem mu, mení ma každý deň. Čo ďalej? Pre nás ako učeníkov je dôležité, aby sme verejne oslavovali svoj nový život. Práve preto je krst prvým krokom nového Kristovho učeníka. V krste je duchovná sila. Túto silu môžeme prežívať, ak verejne stojíme s Kristom. Sme pokrstení do Kristovej smrti a vzkriesení pre nový život. 
 
 
Mrzí ma, že krst je dnes len rodinná udalosť. Je to tradícia. To je dobre. Tradícia znamená, že sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie zvyk, ktorý považujeme za potrebný. Len ja sa zamýšľam, či krst skutočne považujeme za potrebný. Či skutočne veríme, že v krste je malý človiečik, alebo aj dospelý človek, zaštepený do Ježiša krista ako výhonok do vínneho kmeňa. Veríme, že sa v krste stávame jedno s Kristom, sme súčasťou jeho tela? Už nie ja ale Kristus. 
A druhý význam krstu je verejné vyznanie: Áno, ja chcem, aby moje dieťa patrilo Kristovi, aby ho poznalo. Nehanbím sa za to, a som ochotná to vyznať. Preto by sa krsty mali diať na službách Božích. Je to verejné vyznanie viery. 
Väčšina ľudí, ktorých poznám, sa nerado postaví pred ostatných, aby niečo povedali, verejne vystúpili. Možno ešte tak, keď majú niečo nacvičené, alebo majú niečo prečítať. Ale povedať verejne svoj názor, napr. na schôdzi, rodičovskom združení...na to akoby nenaberieme odvahy, alebo mávneme rukou, a až potom, keď sa už nedá nič spraviť, medzu sebou hovoríme ako to malo byť. 
Lenže k tomu, aby sme sa verejne priznali k Ježišovi, k tomu nemáme len vlastnú silu, ale aj silu Ducha Svätého. Odvahu Ducha Svätého. Buďme smelí kresťania. Nosme naše deti a vnúčatá ku krstu, veďme ich ku konfirmácii, lebo ten, kto verí v Krista, túži ukázať to aj v spoločenstve.
Veľa by sme ešte mohli povedať, ale na dnes stačí. Božie slovo nás až bodne pri srdci a volá k ľútosti, k pokániu a odpusteniu hriechov v krste. Tak ako tí, čo počúvali Petra, buďme aj my ochotní podriadiť sa svätým slovám.