Som Ten, ktorého potrebuješ

Som Ten, ktorého potrebuješ

10.nedeľa po Svätej Trojici


48 Ja som chlieb života. 49 Vaši otcovia jedli mannu na púšti a pomreli. 50 Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. 51 Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“  

J 6, 48-51

Naše uvažovanie o Kristových výrokoch „Ja som“ sme začali neobvyklou predstavou, kedy Ježiš hovorí: Ja som dvere. kedy nám ukázal, že nás chce previesť z vyprahnutej zeme na zelené pastviny. Počuli sme, že Ježiš hovorí: Ja som svetlo. To sa nám už chápalo jednoduchšie, lebo svetlo potrebujeme a viem, že je dôležité. Ježiš je svetlo, ktoré chce osvietiť naše hodnoty, náš rozum a byť tým meradlom pre to, čo je správne a čo nesprávne.

Dnes nám hovorí: Ja som chlieb života.

Pri týchto slovách sa mi v mysli vynorí vôňa čerstvo upečeného chleba, jeho kôrka, ktorá jemne puká, keď ju krájate, lebo je chrumkavá a jeho mäkký stred, ktorý ani nepotrebuje žiadnu ďalšiu prílohu, lebo je vláčny a chutný. Najintenzívnejšie si takýto zážitok vieme vychutnať, keď kúpime ešte teplý chlebík v pekárni, alebo si ho vyrobíme doma. Minulý rok mnohé mladé ženy, aj z nášho zboru, začali doma kváskovať, piecť úžasné chlebíky.

Zaujímavé, že aj keď sa kultúry na svete líšia, každá má vo svojom jedálničku v nejakej podobe chlieb. Je to základná potravina. Aj keď dnes mnoho ľudí múku jesť nemôže a chlieb vynecháva z jedálnička, stále ho tak berieme. V Ježišovej dobe bolo jasné, že chlieb je potrebný pre život. Denne bol na stole. Keď si spomenieme na udalosť, kedy Ježiš nasýtil 5000 zástup, dal im práve chlieb a ryby.

Prečo vlastne ten zástup za ním chodil? Lebo od neho niečo očakávali. Chceli, aby naplnil ich túžby. Preto hovorí v 26. verši: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.

A to chceme aj my. Chceme, aby Ježiš bol chlieb, po ktorom túžime. Chceme, aby nás nasýtil. Aby nám dal, čo chceme. Nie čo potrebujeme, ale čo si my myslíme, že potrebujeme.

Za Ježišom prišli chorí, lebo sa presvedčili o tom, že niekoľkých uzdravil a oni chceli byť tiež uzdravení. Chceli, aby niekomu vrátil život, lebo boli svedkami toho, že napr. vzkriesil Lazara. Chceli, aby sa stal ich kráľom, keď už je on ten zasľúbený Dávidov potomok, prút, ktorý vzišiel z Izaiovho pňa. Chceli byť slávni a víťazi a chceli aby to dokázali vďaka Ježišovi, kráľovi. Koľko toho ľudia chceli. No len malá hŕstka v tom videla znamenia, odkazy Božieho kráľovstva.

Celými dejinami, až podnes prichádza za Ježišom veľký zástup. V cirkevných matrikách sú zapísané mená rôznych ľudí. Počúvajú Božie slová, čakajú niečo od Krista, a postojom i následným konaním sa rozhodujú. S Kristom alebo bez neho. Naplnil alebo nenaplnil moje očakávania? Ponúkol mi, to čo si myslím, že je pre mňa dostačujúce?

Koľko toho chcú veriaci dnes od Ježiša? S čím prichádzajú ľudia k Ježišovi? Čo mu predkladajú? Najčastejšie svoje reálne problémy- stratil som zamestnanie, nemám z čoho splácať úver, ostala som sama s deťmi, ako sa o ne postarám, som chorý navráť mi zdravie...

To sú všetko dôležité veci. Ježiš pred nimi nezatvára oči. Ale to je ako počuť jeho slová: Ja som chlieb života, a chápať ich v zmysle, že chce nasýtiť naše bruchá. 

Áno, iste, Boh sa stará o naše potreby. Vždy keď sa modlíme Otčenáš, tak prosíme „chlieb náš každodenný daj nám dnes“. A ten chlieb je „pokrm, nápoj, odev, obuv, dom, dvor, pole, dobytok, peniaze, majetok“. Ale stačí mi pre život len toto?

Toto je to, čo chcem a s čím prichádzam pred Pána. Ale On nám dnes hovorí: Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Ak niekto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. To, čo skutočne potrebujeme, je pokora, odpustenie, pokánie. To nie sú len kostolné reči.

10.nedeľa je dňom pokánia. Prosby o odpustenie. Človek začína prosiť o odpustenie, keď sa mu prihodí niečo zlé, keď zakúsi bolesť, keď nechce niečo stratiť. Asi najbolestivejšie vyjednávame, keď nám odchádza blízky, keď trpí. Hovoríme: Bože vezmi si mňa, keď mu uľavíš od bolesti prestanem robiť to či ono...

Ale kým je nám dobre, dovtedy tú potrebu odpustenia cítime len málo. Ani Jeruzalem necítil, že by mal prosiť o odpustenie. Zabili Božieho Syna. Ale pre nich to bolo spravodlivé- zabili blúznivca. Urobili dobre.

Ježiš im jasne hovoril: nespoliehajte sa na to, že ste Božím milovaným mestom. Boh vás potrestá. Chrám padne a to znamená, že Boh od nich odníme svoju ochrannú ruku. A ten trest skutočne prišiel a chrám padol. Jeruzalemský chrám, bét ha-mikdaš, doslova, svätý dom, bol považovaný skutočne za Boží domov, príbytok Boha na zemi. Miesto, kde bude bývať Mesiáš.

Ale my vieme, čo povedal Mesiáš, Ježiš Kristus: Nebudem. Chrám padne. A chrám roku 70 padol. A nakoniec celé mesto. Jediné, čo dnes stojí je tzv. múr nárekov. Ale či nám skutočne pripomína, že máme nariekať na nami a našimi dietkami? Myslíme na pokánie? Myslíme na to, že potrebujeme odpustenie? Je pre nás výstrahou?

Čo všetko nám má zobrať Boh, aby sme ho brali vážne...

Pozerať na Ježiša ako na chlieb života, ale vidieť v tom len naplnenie našich prosieb a očakávaní, je málo. Je to, ako keby nám Ježiš prstom ukázal: Pozrite sa tamto, ale my budeme pozerať nie smerom, kam ukazuje, ale len na ten jeho prst.

Ježiš nie je len chlieb. Je chlieb života. Neprišiel dať to, čo chceme, ale to, čo potrebujeme. Prišiel nám dať seba. prišiel vyriešiť oveľa väčší problém než aké denne vidíme- našu spásu. Toto potrebujeme vyriešiť.

Toto vyriešil za nás. Ale či aj pre nás, to je otázne. Chceme to? Chceme to pre našich manželov, manželky, naše deti? Chcú to naše rodiny? Či nám stačí, ak sa Boh postará o naše bruchá?

Prosme Boha o odpustenie. Ďakujme Ježišovi, že je chlieb života. Prosme za naše rodiny, členov zboru, za našu cirkev, aby sme boli spasení. Amen.