12. nedeľa po svätej Trojici
Vy ste naším listom, vpísaným nám do srdca, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. Veď je zjavné, že ste listom Kristovým, ktorý sme my písali svojou službou a napísali nie černidlom, ale Duchom Boha živého, nie na kamenné dosky, ale na mäsité dosky sŕdc. Takúto dôveru máme skrze Krista k Bohu. Niežeby sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, už ako sami zo seba, ale naša schopnosť je z Boha. (2 Kor 3, 2-5)
Bratia a sestry, priatelia spojení vierou v Krista, nášho Spasiteľa!
Odmalička som chcela písať knihy. Vytvoríte si dejovú líniu, zopár vedľajších, viete, ako to celé dopadne. Písať je bezpečnejšie, než hovoriť. Keď máte ľuďom povedať svoje myšlienky, nie vždy vám napadnú správne slová. Ten pocit asi poznáte. Keď máte s niekým rozhovor, či dokonca konfrontáciu, výmenu názorov, chcete použiť vhodné slová, ale nie vždy sa to podarí. Potom nad tým premýšľame, čo a ako sme mali povedať, a tie najvhodnejšie slová, ktoré sme mali použiť, nám spravidla napadnú na druhý deň. Nevieme to však už zmeniť. Vypovedané sa nedá vrátiť späť. Keď píšete knihu, môžete si premyslieť každú vetu, zmeniť ju, vy ste autorom deja, vy určíte, ako príbeh skončí. Keby to tak fungovalo aj so životom. Keby sme mohli veci zmazať a prepísať, keby sme dokázali určiť, aký bude dej.
Poviete si, veď každý je strojcom svojho šťastia, ako sa rozhodne, tak bude mať, ak si niečo zaumieni, musím sa o to pričiniť. Do života ale prichádzajú aj také deje, s ktorými sme nerátali a v zlomku, v okamihu, sa celý náš plán a úsilie môžu zrútiť ako domček z kariet. A odrazu sa začne písať kapitola, ktorú sme nemali v pláne.
Ako hovorí Biblia, nik si nedokáže pridať ani ubrať dni svojho života. A aj napriek tomu, že nám to Biblia hovorí, že nás na to upozorňuje, chceme byť strojcami svojho šťastia, písať každú kapitolu svojho života a hneváme sa, ak nedopadne tak, ako sme si to naplánovali.
Dobre robí ten, kto svoj život vezme a jemne vloží do Božích rúk, kam aj patrí. Dobre robí ten, kto povie svojej duši: „S tebou je všetko v poriadku, ty spočívaš v Božom ochrannom náručí, On sa o teba stará. Za teba zomrel Boží Syn. Netráp sa viac písaním deja svojho života. Začni sa zaoberať tým, čo ti sám Boh určil ako úlohu.“
O našej úlohe, poslaní, určení nám dnes hovorí Božia reč: Vy ste naším listom, vpísaným nám do srdca, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. 3 Veď je zjavné, že ste listom Kristovým, ktorý sme my písali svojou službou.
Veriaci sú listom Kristovým. Ty si Kristovým listom. Ježišov odkaz, to nie sú iba napísané slová na papieri, ale živý text, ktorý ľudia môžu „čítať“ cez naše skutky, postoj, reč a charakter. To znamená, že naše životy komunikujú rovnako silno, alebo ešte silnejšie, než naše slová.
Ďalej apoštol Pavol píše: „nie atramentom, ale Duchom“. Slová, ktoré vyslovujeme, môžu mať rôznu váhu. Niektoré sú len prázdne frázy, iné v sebe nesú život. Skutočná „reč“ kresťana nie je len vonkajšie vyjadrenie, ale vnútorné pôsobenie Ducha, ktorý píše na dosky srdca. To dáva slovám moc meniť a povzbudiť.
Na rozdiel od kamenných dosiek, na ktoré bol napísaný Zákon sú srdcia živé. Zákon je neoblomný, usvedčuje, zabíja. Ale dosky Ducha Svätého, dnes by sme povedali zošit, zápisník Ducha Svätého, je naše srdce, mäkké, schopné prijať odtlačok Božej milosti. Reč človeka, ktorého srdce je zápisníkom Ducha Svätého, reč takéhoto človeka nebude tvrdá a chladná, ale preniknutá citlivosťou a pravdou.
Sú vaše slová vždy citlivé, pravdivé, voňajú ako Duch Svätý? Moje iste nie. A to nám tu ale píše aj apoštol Pavol: Niežeby sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba... ale naša schopnosť je z Boha.
Ľudská schopnosť je obmedzená. Stále robíme chyby, každý jeden z nás. Keď Pán Ježiš Kristus povedal: „Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“, či niekto hodil kameň do neviestky? Nie! Ani z nás by nik nemohol! Naša pýcha by teraz chcela vykríknuť: „Ale veď ja nie som až taký zlý, predsa so len urobil dobré veci.“ Iste, každý z nás „urobil dobré veci“. Ale my, kresťania, Kristovi, spolu s Bibliou vyznáme: neužitočný služobník Boží som, vykonal som to, čo som bol povinný vykonať, a tiež, že každý dobrý dar pochádza od nebeského Otca. Sme schopní konať dobré, dokonca úžasné veci, ale naša schopnosť je z Boha. Rob dobré veci, pomáhaj a miluj, najmä tých čo ti to nikdy nevrátia, ale zakaždým umlč tvoju pýchu a povedz: Vďaka Bože, že som smel byť Tvojim listom, ktorý si v tejto chvíli niekto prečítal.
Toto je aj oslobodzujúce. Nemusíme sa siliť do dokonalosti, ani do presvedčivej reči. Naša úloha nie je presviedčať svet vlastnou silou, ale nechať, aby cez nás žiaril Kristus.
Jeden kresťan vyrozprával svoje svedectvo, že roky chodil do práce a nikdy otvorene nehovoril kolegom o svojej viere. Mal pocit, že nemá dostatok vedomostí ani správne slová. Raz však prišiel za ním kolega a povedal: „Vieš, ja si ťa dlhšie všímam. Vždy si pokojný, aj keď sa ostatní hádajú. Nikdy som od teba nepočul zlú reč o iných. A keď niekto potrebuje pomoc, ty si prvý. Povedz mi – odkiaľ to máš?“ Ten muž bol ohromený. Nepovedal ani jedno kázanie, ale jeho život bol „listom“, ktorý si jeho kolega prečítal. A práve cez toto tiché svedectvo otvoril dvere k rozhovoru o Kristovi. Keby sme sa tak nehanbili povedať: Ja som veriaci, ja robím všetko preto, lebo verím, že ma Kristus vyslobodil, nie som otrok diabla, ale Boží syn, Božia dcéra.
Niekedy môžeme mať pocit, že nemáme čo povedať. Ale Boh nás používa práve tak, že do našich sŕdc píše svoj príbeh, a ľudia ho čítajú, často aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Ani neviete, pre koľkých ľudí môže byť práve váš život povzbudením vo viere. Možno najkrajšia „reč“ nie je tá, ktorú vyslovíme, ale tá, ktorú ľudia „prečítajú“ z nášho života.
Položme si teda dnes otázku: Aký list čítajú ľudia z môjho života? Vidia v ňom lásku, odpustenie, dôveru v Boha? Alebo vidia len pokrytectvo, pretvárku, spory, unavené slová či hnev?
Toto nie je odsúdenie, ale výzva! Zmeň to, čo nie je vôľou Ducha Svätého. Prosme, aby naše srdcia zostali mäkké, otvorené a schopné prijímať Boží dotyk. Lebo len tak sa naše životy stanú listom, ktorý ľudia budú čítať ako radostnú správu o Kristovi. A v Neho predsa veríme, Jemu dôverujeme!
Modlitba: Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že si nás povolal, aby sme boli Tvojím listom v tomto svete. Ty píšeš do našich sŕdc príbeh lásky, odpustenia a nádeje. Prosíme, aby naše životy hovorili o Tebe aj vtedy, keď naše slová zlyhávajú. Daj, nech naše skutky prinášajú pokoj,
nech naše srdcia zostanú mäkké a otvorené pre dotyk Tvojho Ducha, nech v nás ľudia čítajú dôveru v Teba, nie pýchu, ale pokoru. Osloboď nás od snahy riadiť všetko vlastnou silou a uč nás odovzdávať svoje dni do Tvojich rúk. Nech je náš život Tvojím posolstvom, ktoré povzbudzuje, potešuje a vedie k Tebe.
Bratia a sestry, priatelia spojení vierou v Krista, nášho Spasiteľa!
Odmalička som chcela písať knihy. Vytvoríte si dejovú líniu, zopár vedľajších, viete, ako to celé dopadne. Písať je bezpečnejšie, než hovoriť. Keď máte ľuďom povedať svoje myšlienky, nie vždy vám napadnú správne slová. Ten pocit asi poznáte. Keď máte s niekým rozhovor, či dokonca konfrontáciu, výmenu názorov, chcete použiť vhodné slová, ale nie vždy sa to podarí. Potom nad tým premýšľame, čo a ako sme mali povedať, a tie najvhodnejšie slová, ktoré sme mali použiť, nám spravidla napadnú na druhý deň. Nevieme to však už zmeniť. Vypovedané sa nedá vrátiť späť. Keď píšete knihu, môžete si premyslieť každú vetu, zmeniť ju, vy ste autorom deja, vy určíte, ako príbeh skončí. Keby to tak fungovalo aj so životom. Keby sme mohli veci zmazať a prepísať, keby sme dokázali určiť, aký bude dej.
Poviete si, veď každý je strojcom svojho šťastia, ako sa rozhodne, tak bude mať, ak si niečo zaumieni, musím sa o to pričiniť. Do života ale prichádzajú aj také deje, s ktorými sme nerátali a v zlomku, v okamihu, sa celý náš plán a úsilie môžu zrútiť ako domček z kariet. A odrazu sa začne písať kapitola, ktorú sme nemali v pláne.
Ako hovorí Biblia, nik si nedokáže pridať ani ubrať dni svojho života. A aj napriek tomu, že nám to Biblia hovorí, že nás na to upozorňuje, chceme byť strojcami svojho šťastia, písať každú kapitolu svojho života a hneváme sa, ak nedopadne tak, ako sme si to naplánovali.
Dobre robí ten, kto svoj život vezme a jemne vloží do Božích rúk, kam aj patrí. Dobre robí ten, kto povie svojej duši: „S tebou je všetko v poriadku, ty spočívaš v Božom ochrannom náručí, On sa o teba stará. Za teba zomrel Boží Syn. Netráp sa viac písaním deja svojho života. Začni sa zaoberať tým, čo ti sám Boh určil ako úlohu.“
O našej úlohe, poslaní, určení nám dnes hovorí Božia reč: Vy ste naším listom, vpísaným nám do srdca, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. 3 Veď je zjavné, že ste listom Kristovým, ktorý sme my písali svojou službou.
Veriaci sú listom Kristovým. Ty si Kristovým listom. Ježišov odkaz, to nie sú iba napísané slová na papieri, ale živý text, ktorý ľudia môžu „čítať“ cez naše skutky, postoj, reč a charakter. To znamená, že naše životy komunikujú rovnako silno, alebo ešte silnejšie, než naše slová.
Ďalej apoštol Pavol píše: „nie atramentom, ale Duchom“. Slová, ktoré vyslovujeme, môžu mať rôznu váhu. Niektoré sú len prázdne frázy, iné v sebe nesú život. Skutočná „reč“ kresťana nie je len vonkajšie vyjadrenie, ale vnútorné pôsobenie Ducha, ktorý píše na dosky srdca. To dáva slovám moc meniť a povzbudiť.
Na rozdiel od kamenných dosiek, na ktoré bol napísaný Zákon sú srdcia živé. Zákon je neoblomný, usvedčuje, zabíja. Ale dosky Ducha Svätého, dnes by sme povedali zošit, zápisník Ducha Svätého, je naše srdce, mäkké, schopné prijať odtlačok Božej milosti. Reč človeka, ktorého srdce je zápisníkom Ducha Svätého, reč takéhoto človeka nebude tvrdá a chladná, ale preniknutá citlivosťou a pravdou.
Sú vaše slová vždy citlivé, pravdivé, voňajú ako Duch Svätý? Moje iste nie. A to nám tu ale píše aj apoštol Pavol: Niežeby sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba... ale naša schopnosť je z Boha.
Ľudská schopnosť je obmedzená. Stále robíme chyby, každý jeden z nás. Keď Pán Ježiš Kristus povedal: „Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“, či niekto hodil kameň do neviestky? Nie! Ani z nás by nik nemohol! Naša pýcha by teraz chcela vykríknuť: „Ale veď ja nie som až taký zlý, predsa so len urobil dobré veci.“ Iste, každý z nás „urobil dobré veci“. Ale my, kresťania, Kristovi, spolu s Bibliou vyznáme: neužitočný služobník Boží som, vykonal som to, čo som bol povinný vykonať, a tiež, že každý dobrý dar pochádza od nebeského Otca. Sme schopní konať dobré, dokonca úžasné veci, ale naša schopnosť je z Boha. Rob dobré veci, pomáhaj a miluj, najmä tých čo ti to nikdy nevrátia, ale zakaždým umlč tvoju pýchu a povedz: Vďaka Bože, že som smel byť Tvojim listom, ktorý si v tejto chvíli niekto prečítal.
Toto je aj oslobodzujúce. Nemusíme sa siliť do dokonalosti, ani do presvedčivej reči. Naša úloha nie je presviedčať svet vlastnou silou, ale nechať, aby cez nás žiaril Kristus.
Jeden kresťan vyrozprával svoje svedectvo, že roky chodil do práce a nikdy otvorene nehovoril kolegom o svojej viere. Mal pocit, že nemá dostatok vedomostí ani správne slová. Raz však prišiel za ním kolega a povedal: „Vieš, ja si ťa dlhšie všímam. Vždy si pokojný, aj keď sa ostatní hádajú. Nikdy som od teba nepočul zlú reč o iných. A keď niekto potrebuje pomoc, ty si prvý. Povedz mi – odkiaľ to máš?“ Ten muž bol ohromený. Nepovedal ani jedno kázanie, ale jeho život bol „listom“, ktorý si jeho kolega prečítal. A práve cez toto tiché svedectvo otvoril dvere k rozhovoru o Kristovi. Keby sme sa tak nehanbili povedať: Ja som veriaci, ja robím všetko preto, lebo verím, že ma Kristus vyslobodil, nie som otrok diabla, ale Boží syn, Božia dcéra.
Niekedy môžeme mať pocit, že nemáme čo povedať. Ale Boh nás používa práve tak, že do našich sŕdc píše svoj príbeh, a ľudia ho čítajú, často aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Ani neviete, pre koľkých ľudí môže byť práve váš život povzbudením vo viere. Možno najkrajšia „reč“ nie je tá, ktorú vyslovíme, ale tá, ktorú ľudia „prečítajú“ z nášho života.
Položme si teda dnes otázku: Aký list čítajú ľudia z môjho života? Vidia v ňom lásku, odpustenie, dôveru v Boha? Alebo vidia len pokrytectvo, pretvárku, spory, unavené slová či hnev?
Toto nie je odsúdenie, ale výzva! Zmeň to, čo nie je vôľou Ducha Svätého. Prosme, aby naše srdcia zostali mäkké, otvorené a schopné prijímať Boží dotyk. Lebo len tak sa naše životy stanú listom, ktorý ľudia budú čítať ako radostnú správu o Kristovi. A v Neho predsa veríme, Jemu dôverujeme!
Modlitba: Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti, že si nás povolal, aby sme boli Tvojím listom v tomto svete. Ty píšeš do našich sŕdc príbeh lásky, odpustenia a nádeje. Prosíme, aby naše životy hovorili o Tebe aj vtedy, keď naše slová zlyhávajú. Daj, nech naše skutky prinášajú pokoj,
nech naše srdcia zostanú mäkké a otvorené pre dotyk Tvojho Ducha, nech v nás ľudia čítajú dôveru v Teba, nie pýchu, ale pokoru. Osloboď nás od snahy riadiť všetko vlastnou silou a uč nás odovzdávať svoje dni do Tvojich rúk. Nech je náš život Tvojím posolstvom, ktoré povzbudzuje, potešuje a vedie k Tebe.