Požehnanie a prekliatie

Požehnanie a prekliatie

3.nedeľa po Svätej Trojici

1 Boh hovoril všetky tieto slová: 2 Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva. 3 Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! 4 Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! 5 Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, 6 a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania.

Ex 20, 1-6

Na začiatku, keď Boh stvoril človeka, mal pre neho cestu- tou cestou bol život s Bohom. Toto bol Boží plán. Tá cesta na každom jednom kroku mala byť pre človeka plná požehnania.

Ale prichádza diabol. Človeka kradne a dáva ho na inú cestu. Pripravil (a vždy pripravuje) pascu, tá cesta končí prekliatím.

My dnes však máme úžasné privilégium. My si môžeme vybrať. Len prišiel Pán Ježiš a otvoril tú cestu pôvodnú. Cestu milosrdenstva, na konci ktorej je požehnanie. Mnoho ľudí o nej vôbec nevie. Nik im to nepovedal. Ich rodičia im to nepovedali. A mnohí, čo o ceste Ježiša vedia, ňou nechcú ísť. Je to úzka, hrboľatá cesta. Tá druhá je oveľa jednoduchšia. Na nej si môžem robiť čo chcem, môžem si užívať, môžem si nájsť čas na čo len chcem. Na tej ceste som ja svojim pánom. Ale tá cesta vedie k prekliatiu. Čítame o tom v Mt 7, 13n:  13 Vchádzajte tesnou bránou! Veď priestranná brána a široká cesta vedú do záhuby a mnoho je tých, čo ňou vchádzajú. 14 Do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, čo ju nachádzajú.

Takže máme na výber, ktorou cestou pôjdeme- tou, kde je požehnanie alebo tou, kde je prekliatie. Kto má na výber? Kto je zodpovedný za výber? Ty. (Skúste si to povedať: Ja, som zodpovedný/á za to, ktorou cestou pôjdem.)

Jednou cestou je požehnanie, druhou prekliatie.

Ak chceme kráčať po ceste požehnania, musíme požehnanie aj tvoriť. Náš dobrotivý Boh jasne hovorí: JA som tvoj Boh! Preukazujem milosť tísícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania. Boh nás žehná.

Ak nás žehná, my máme žehnať ďalej. Ako ale vytvárať požehnanie?

Pán Ježiš žehnal ľudí dotykom. Keď liečil, dotkol sa. modlí sa, volá k Otcovi a skladá ruky. A chromí chodia, posadnutí sú oslobodení, slepí vidia, hluchí počujú. Aj nás sa dotýka. Veď členom Jeho cirkvi sa stávame krstom. Pri krste sa kňaz dieťaťa dotkne. Tú vodu na neho nestrieka z vodnej pištole, ani ho neobleje z diaľky. Ale robí kríž 3x na čelo, skladá ruky na hlavu dieťaťa a vysloví požehnanie. Aj na tvojej hlave boli ruky kňaza, aby ti zvestovali Božie požehnanie.

Žehnáme dotykom? Vyprevádzate svojich milovaných z domu tak, že im urobíte kríž na čelo, alebo položíte ruku na hlavu a vyslovíte požehnanie? Ak áno, výborne. Cez vás ich žehná Boh. Ak nie, prečo nie? Lebo je to nezvyk, lebo sa to vo vašej rodine tak nerobí? Chyba. V prvom rade rodičia sú poverení, aby žehnali svoje deti.

Druhý spôsob sú slová. Teraz si možno poviete, že nie ste práve rečník, že sa vám ťažko hľadajú slová. Veľmi často sa stretávam s tým, že ľudia nechcú prehovoriť pred inými- ani na krste, sobáši prečítať modlitbu. Necítia sa komfortne. Myslím, že aj v tomto Boh videl hlboko do našich sŕdc a preto nás Pán Ježiš naučil Otčenáš. Modlitbu ktorú nie len že smieme, dokonca máme hovoriť spolu. A cítime sa pri tom ako súčasť celku. Ako ovečky v stáde, navzájom chránené a vieme, že všetci sa modlia nahlas, tak to má byť a preto to robíme.

Ale aj požehnanie máme vysloviť. Máme žehnať slovami: seba, našich blížnych a okolie. Žehnáte slovami seba? Vidíte seba a svoje skutky Božími očami? Alebo sa preklínate?

Poviete: Dnes som dobre slúžila/slúžil Bohu. Toto sa mi podarilo. ? Alebo si častejšie poviete- Ach ja som ale nešikovná, som škaredá, toto všetko som nestihol, neviem načo som na tomto svete...

Tieto slová nám dáva Diabol. Chce, aby sme stratili z očí našu hodnotu. Aby sme stratili hodnotu, ktorú máme v Božích očiach. Iste, nie vždy sa musí všetko podariť, ale chybu neurobí iba ten, kto nerobí nič. Chyby nás majú niečo naučiť.

Ale seba nemáme preklínať, ale žehnať. Máme žehnať sebe. A máme žehnať najbližším. Našim deťom. Pripomíname si deň otcov. Otec má svojmu dieťaťu odovzdať v prvom rade bohabojnosť- veď v kázňovom texte sme počuli prvé Božie prikázanie- Ja som Hospodin tvoj Boh! Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa!

A musia svojím deťom žehnať. Ak dieťa počuje od svojho otca- Ty darebák, si nešikovný, urobím to sám...tak si bude dieťa myslieť, že toto je jeho podstata. Takýto je. Ak mu bude požehnávať, tak bude požehnaný.

Otec má svojim deťom žehnať, aby ostali verné Bohu a aby získali Božie požehnanie. Neverní budú prekliati. A my predsa nechceme, aby boli naši milovaní prekliati.

Žehnať máme však aj našim kolegom, susedom, predstaveným v cirkvi ale i štáte. Ak sa nebudeme modliť a žehnať tým, ktorí dostali do rúk moc, tak to bude v našej cirkvi i krajine také, aké to je. Ak chceme, aby to boli dobré, musíme im požehnať. Aby sa dostali pod Božie vedenie.

Kedysi bolo bežným zvykom zdraviť sa: Pokoj Boží!, alebo S Pánom Bohom! alebo Pokoj domu tomuto! keď ste prišli na návštevu. Ale toto sa vytráca. Len v pár domácnostiach tých najstarších sa s tým stretávam. Požehnanie sa vytráca. Ale prekliatie sa nevytráca- často počujem- ja som ale..., alebo ty si ale nešikovný...

Ježiš pre nás otvoril cestu požehnania. Žehná nás. požehnanie prijmime ale aj dávajme. Požehnávajme seba, našich najbližších aj predstavených a to slovom, ale aj dotykom. Milostivý dotyk lieči.

Nezvolávajme ani na seba ani na iných prekliatie. Z prekliatia nás Boh vyviedol. Rovnako skutočne, ako vyviedol Izraelcov z Egypta z domu otroctva. Aj nás vyviedol skutočne z otroctva. Sme oslobodení, aby sme žili pod požehnaním. Ty si požehnaná, ty si požehnaný. Amen.